paul tillich systematische theologie preklad doc. thdr. jan greso - 309
že hmota, s ktorou sa stretávame pod dimenziou anorganického, je jediný druh hmoty. V anorganickej dimenzii sú potenciality aktualizované v takých veciach, ktoré môžu byť podrobené fyzikálnej analýze, resp. môžu byť merané v priestorovo-časových vzťahoch. Ako sme už naznačili, majú také merania svoje hranice v oblasti veľmi malého a veľmi veľkého, v oblasti mikro- a makrokozmu. Tu už čas, priestor a kauzalita vo fyzikálnom zmysle a na nich sa zakladajúca logika nestačia na dostatočné opísanie fenoménov. Ak sa pridŕžame Heglovho princípu, že za určitých podmienok sa kvantita mení na kvalitu, môžeme rozlišovať dimenziu subatomárneho, astronomického a toho, čo sa nachádza medzi nimi – dimenziu každodenného ľudského stretania so skutočnosťou. Ak sa však popiera prechod z kvantity na kvalitu, hovorí sa o jednej dimenzii v anorganickej oblasti a oblasť každodenného stretania so skutočnosťou sa považuje za zvláštny prípad mikro- alebo makrokozmu. Špecifické charakteristické črty dimenzie anorganického sa objavia, keď porovnáme charakteristické črty anorganického s charakteristickými črtami iných dimenzií. Predovšetkým sú tieto charakteristické črty zreteľné vo svojom vzťahu ku kategóriám (cf. učenie o kategóriách v piatej časti) a k všeobecným životným procesom. Anorganické má prednostné postavenie medzi dimenziami, pretože je prvou podmienkou pre aktualizovanie každej inej dimenzie. Preto by sa všetky iné oblasti bytia rozložili, keby zmizla ich prvá podmienka, totiž konštelácia anorganických štruktúr – vyjadrené biblicky „...aby si sa opäť stal zemou, z ktorej si vzatý.“ (Gn 3,19). Táto skutočnosť je aj základom teórií ako hore spomenutého „redukcionistického naturalizmu“ alebo „redukcionistického materializmu“, ktoré hmotu identifikujú s anorganickou hmotou. Materializmus v práve vykreslenom zmysle je „ontológia smrti“. Dimenzia organického je pre každú filozofiu života tak centrálne dôležitá, že už z čisto rečového hľadiska fundamentálnym významom slova „život“ je organický život. Ale „organický život“ zahŕňa v sebe – ešte zreteľnejšie ako anorganická oblasť – viac dimenzií. Štrukturálny rozdiel medzi typickým exemplárom vegetatívnej a typickým exemplárom animálnej oblasti nás nabáda, aby sme napriek neurčitosti hraníc rozlišovali v organickej oblasti dve dimenzie. Také rozlišovanie je oprávnené, pretože v oblasti, ktorá je určovaná animálnou dimenziou, objavuje sa ďalšia dimenzia – dimenzia vedomia, vrátane k nemu priradeného prvku nevedomého, alebo nakrátko: dimenzia psychického. Organickú dimenziu charakterizujú Gestalten („živé celky“), ktoré sú vztiahnuté samy na seba, ktoré sa snažia samy seba udržať, vyrastajú nad seba a rozmnožujú sa. Teologický problém, ktorý vyplýva z rozdielov medzi organickou a anorganickou dimenziou, stal sa akútnym v dôsledku evolučnej teórie a v dôsledku neoprávnených útokov tradičnej teológie na túto teóriu. Sporným bodom nie je iba problém, ako si treba myslieť prechod od anorganického k organickému, ale aj otázka, aký význam má evolučná teória pre učenie o človeku. Niektorí teológovia využívali naše neznalosti o vzniku organického z anorganického ako základňu dôkazu existencie Boha. Tvrdili, že vznik „prvej bunky“ sa dá vysvetliť len zvláštnym zásahom, Božím. Biológia, prirodzene, musí odmietnuť také vysvetlenie, ktoré pracuje so supranaturálnou kauzalitou. Biológia sa usiluje vždy viac rozširovať naše poznanie o vzniku organického života a o jeho podmienkach, a tento pokus dosiahol bezpochyby veľké úspechy. Otázka o pôvode druhov je závažnejšia. Tu sa dostávajú do vzájomného protirečenia dve koncepcie: aristotelovská a evolucionistická. Tá prvá prízvukuje večnosť druhov, totiž v ich potencialite (dynamis), tá druhá prízvukuje podmienky, ktoré viedli k ich vzniku, totiž v ich aktualite (energeia). Protirečenie oboch koncepcií sa rozplynie, keď povieme: Dimenzia organického je potenciálne prítomná v anorganickom; kedy sa aktualizuje, to závisí od
